Zamyslime sa…

Detská onkológia….

Keď niekomu poviete, že pravidelne navštevujete toto miesto, reakcie ľudí sú takmer navlas rovnaké. Ja by som tam nemohol ani len vkročiť, nezvládol by som to… Musí to byť hrozne ťažké, vidieť deti trpieť… Keby som videla toľko chorých detí, len by som plakala a plakala… Ako to vôbec zvládneš?… Kde berieš silu ísť tam?…

Jedna moja kamarátka, spriaznená duša a anjel v ľudskom tele, hovorí: „Som životu vďačná za to, že môžem pracovať na detskej onkológii.“

Mnohí nechápavo len krútia hlavou a zamýšľajú sa nad počutým. Akoby sa tých pár, na prvý pokus rozumom nepochopiteľných slov, snažilo z ucha dostať sa nielen do hlavy, ale aj do srdca. A na tej ceste kladú odpor. Zo začiatku obrovský, neskôr menší… A u niektorých ľudí sa dostavia do cieľa a padnú na “úrodnú pôdu“. A pochopia význam spomínaných slov.

Nebudem nikoho presviedčať o tom, že navštevovať deti a rodičov na onkológii, je jednoduché. Pretože nie je. Klamala by som, ak by som tvrdila opak. Odchýliť dvere na izbe, v ktorej leží bezbranné stvorenie, aké v živote nestihlo ešte nikomu ani len ublížiť, vyžaduje kus odvahy a vnútornej sily. S každým otvorením dvier a nazretím dnu, sa v mojom vnútri odohráva veľký boj. Vojsť alebo ostať? Priblížiť sa alebo sa vzdialiť? Zvládnem či nezvládnem? Som dnes dostatočne silná, alebo ma premôže slabosť? Dokážem skryť smútok, slzy a napriek dažďu vo vnútri ukázať na tvári prostredníctvom úsmevu pár slnečných lúčov, čo následne rozjasnia detskú tváričku?

Prísť do izby, prisadnúť si k detskému pacientovi zvádzajúcemu krutý boj so zákernou chorobou, priniesť čo i len drobnosť, slovami pohladiť dušu. Viesť dialóg s rodičmi, snažiť sa hlbšie zasiať semienko nádeje, že všetko bude v poriadku. Že treba bojovať a nikdy, nikdy sa nevzdať. Usmiať sa, vyroniť slzu. Pohladiť ruku. Objať. Vcítiť sa. Vyjadriť empatiu a porozumenie. Dodať silu. Snažiť sa odohnať mraky negatívnych myšlienok vznášajúcich sa v izbe. Tešiť sa z dobrých výsledkov a radostných správ o možnosti ísť aspoň na pár dní domov. Priviesť k detičkám športovcov, umelcov či iných ľudí, na ktorých sa mnoho detí pozerá len prostredníctvom televízie. Priniesť lízanku, cukrík, koláčik, hračku, knižku… Splniť tajné detské priania a premeniť sníčky na realitu. Aspoň v rámci možností. Tie, ktoré sa mi prostredníctvom množstva dobrých ľudí navôkol mňa, splniť dajú. Cítiť veľkú radosť, vidieť iskričky šťastia v očiach, veľký úsmev na rakovinou poznačenej tvári. Počuť z úst chorého dieťaťa slová vďaky. Byť pri detskom pacientovi vo chvíli, o ktorej v prvom momente netuší, či je reálna alebo sa mu len prisnila.

 Alebo len sedieť, a mlčať. A netrúfnuť si akýmkoľvek slovom, v danej chvíli zbytočným a bezvýznamným, či priam nežiaducim a rušivým, prerušiť okamihy ťaživej chvíle. Držať vychudnutú rúčku s nádychom skľúčenosti a vedomím, že po neskutočne vyčerpávajúcom boji, neúnosných bolestiach, prebdených nociach či dňoch, vypočutí krutých správ, stečení desiatok či stoviek litrov chemoterapie do žíl, už nezostáva veľa síl vzoprieť sa rakovine. A aj napriek tomu dodať aspoň kúštik nádeje, hoci aj z tej omrvinky už odpadla najväčšia časť. Ale ešte stále existuje. A treba ju pevne “držať v rukách“. Pozrieť sa do očí rodičov… rodičov, ktorým puká srdce, z očí sa lejú slzy a pery sa chvejú.

Kde človek zažije najsilnejšiu radosť a pocíti ten najsilnejší smútok? Kde stretne ľudí, ktorí sú úprimne vďační? Kde stretne ľudí, ktorí sú na jednej lodi? Kde človek nepozerá na to, koľko má ten iný rokov, akého je pohlavia, akej farby pleti, akého vierovyznania, aké vyznáva hodnoty, aké sú jeho silné aj slabé stránky? Kde človek neposudzuje a je pripravený pomôcť všetkým, ktorí jeho pomoc potrebujú a neodmietajú ju? Kde človek uvidí ten najkrajší a najprirodzenejší úsmev? Kde uvidí ľudí v ich psychickej nahote? Kde pocíti navôkol seba väčšiu chuť bojovať, žiť a zvíťaziť? Kde môže vnímať viac nádeje a zároveň obavy z konca? Kde začuchá vo vzduchu toľko životnej sily a zároveň prítomnosť okamihu konca pozemského života? Kde v povetrí cíti anjelikov? Tých, ktorí svoj boj prehrali, ale dohliadajú na ostatných… Kde človek pochopí, že zdravie je v živote najdôležitejšie? Že prianie zdravia nie je len otrepaná fráza… Kde si človek uvedomí, o čom je vlastne život? Kde zistí, aká je hodnota ľudského života? A príde na to, že jeho problémy, sú často len malichernosťami… Kde zistí, že je podstatne šťastnejší, ako si vždy myslel? Kde si uvedomí, že smiech cez slzy vyžaduje obrovskú vnútornú silu?

Tam, kde často vedú aj moje kroky… Tam, kde som spoznala a aj spoznávam množstvo skvelých ľudí… Tam, kde som sa už toľko nasmiala… Tam, kde som už vyronila toľko sĺz… Tam, kde som stretla najväčších bojovníkov… Tam, kde deti predčasne dospievajú… Tam, kde sa bojuje zo všetkých síl… Tam kde sa víťazí, nielen prehráva… Tam, kde sa nikdy nikto nevzdáva!…

Na detskej onkológii…